S nástupom novoveku sa situácia obrátila. V období baroka sa mačky stali ozdobami salónov. S postupom času sa však stala príliš „obyčajnou“ a začalo sa s jej šľachtením. V 17.stor. sa do Európy dostala informácia o ušľachtilých mačkách chovaných v perzskej provincii Chorásán. Zo začiatku boli všetky dlhosrsté mačky nazývané ankarskými podľa hlavného mesta Turecka.
V 20.stor sa mačka stala zaujímavou pre medicínu a vedci ju skúmali z rôznych aspektov (fyziológia, psychológia, genetika). V 60. tych rokoch 20. storočia prebehol etologický výskum ako divých, tak aj domácich mačiek. Od rokov deväťdesiatych patrí mačka medzi najrozšírenejšie domáce zvieratá sveta. Pod vplyvom historického vývoja majú však najmä ľudia žijúci v západných krajinách rozpoltený vzťah k mačkám. Veľa ľudí je napríklad presvedčených, že keď im čierna mačka prebehne cez cestu, prinesie im to nešťastie.
Systematický chov mačiek existuje v Európe približne 150 rokov. Prvá výstava mačiek na svete sa konala v Londíne v roku 1871.Chovatelia a milovníci mačiek sa začali združovať do rôznych spolkov, aby si vymieňali skúsenosti, usporadúvali výstavy, vydávali rodokmene, viedli plemenné knihy a určovali znaky plemien. Dnes existuje celý rad organizácií chovateľov mačiek. V Európe je najznámejšia FIFe (Fédération Internationale Féline).